Rakovina prsníka je slovné spojenie, pred ktorým si zakrývame oči aj uši a najradšej by sme boli, aby na svete nič také neexistovalo. Žiaľ, toto želanie sa nám zatiaľ nesplnilo a my žijeme v strachu, čo keby… Tento článok píšem presne preto, aby sme sa strachu postavili zoči voči. Strach nikdy ničomu nepomáha, veci len zhoršuje a myslím si, že v tomto prípade to platí tisíc krát.
Nebojte, nebude to ani náhodou depresívne. A nebudem spomínať zanedbané preventívne prehliadky a zlú životosprávu, to už asi každá poznáme a informácií je nadostač.
Rakovina prsníka. Chce sa mi o tom vôbec rozprávať? Pôjdem, či kašlem na to?
Strach je vlastne hlavný dôvod, prečo tento článok píšem. Možno viete, možno nie, že naša mamina koncom minulého roka rakovine podľahla. Prvý krát jej túto diagnózu diagnostikovali tesne po štyridsiatke. Potom bol veľa-veľa rokov pokoj a potom sa choroba znova vracala. Preto mi je táto téma blízka a preto som aj rada prišla na event s Amazonkami.
Vlastne, keď mám povedať pravdu, najprv sa mi tam ísť nechcelo. Z toho čo si prežila mamina a z toho, čo si prežilo ešte niekoľko žien, ktoré poznám, a taktiež z toho, čo som si načítala z príbehov iných žien, som už troška ovplyvnená a citlivá na isté veci. Nechcela som, aby som sa teraz stretla so skupinkou žien, ktoré „bojujú“, hoci verím tomu, že proti veciam sa nemá bojovať, ale ich skôr prijať a pochopiť. A taktiež som nechcela, aby niekto hral na moju citlivú strunu a vyplakával, aký je osud ťažký. Ale potom som si povedala: „nebuď hlúpa!“ Poznám totiž Evku Bacigalovú, jednu zo zakladateliek tohto združenia a u nej teda ani jedna z týchto vecí nehrozí (chodili sme spolu na dramatický krúžok (v dospelosti, podotýkam 🙂 ) a už to predpokladá, že účastník bude troška príjemne uletený a nebude sa ľutovať 🙂 ). Prebrúzdala som Facebook a Instagram Amazoniek. Napriek extra ťažkej téme, ako rakovina prsníka nepochybne je, z nich sršal optimizmus a kopec energie. Ok, povedala som si, a som vďačná Lenke, že mi tento event ešte raz pripomenula.
Nebude to o strachu, smútku ani ľútosti, hoci slzička bola
A aké bolo stretnutie? Nieslo sa presne v tomto duchu. Najprv, počas úvodného predstavovania sa, sme síce nejedna upustili slzičku, ale nebol to programový žiaľ, skôr dojatie nad vypočutými príbehmi. A nielen od Amazoniek. Všetky blogerky čo prišli, buď mali vlastný príbeh s rakovinou prsníka zo svojej rodiny, alebo otvorene priznali, že ich strach pred týmto ochorením je tak veľký, že by o ňom potrebovali rozprávať. Bolo to veľmi úprimné a chytalo to za srdce.
Ika&Evka, @terkapolak, hore: @thetolerantcook, @zrzkastyle, @nelkafood, @hitjezdravozit, v strede dámy Amazonky a ja, dole vpravo: @vronicka, @kristianakona. Na fotke este chyba @jankamalaga, ktorá akciu spropagovala na Asociácií blogerov.
Nie, nie si v tom sama alebo čo všetko ženy dokážu
Až teraz si uvedomujem, koľko žien, koľko rodín si týmto už prešlo. A v tom si myslím, že obrovská sila organizácie ako sú Amazonky. Už len ten pocit, že v tom určite nie ste sama, veľmi pomáha.
Jeden príklad za všetky: jedna z Amazoniek mi rozprávala, že združenie vzniklo tak, že zo začiatku jednu druhú podporovali pri chodení na chemoterapiu (cyklus chemoterapií nastupuje zvyčajne po vykonanej operácií a viac ako všetko telo oslabuje). Dobre si pamätám, aké náročné toto liečenie pre maminu bolo. Chemoterapia je pre telo vlastne otrava a tak sa aj cítite. Desne. Nepríjemné je aj celý proces prijímania liečby. Trvá aj celý deň. Aký výborný nápad, ak tam Amazonka nemusí ísť sama, ale má so sebou ženu, ktorá si tým tiež prešla a rozumie tomu, čo prežíva. Ono sa to totiž ťažko vysvetľuje zarmútenému manželovi alebo vydeseným deťom.
Ja som asi večný optimista, ale verím, že sila človeka sa prejavuje presne v takýchto malých, na pohľad nevýznamných činoch, ale urobených vo veľmi ťažkých chvíľach. Presne tento prístup mi je preto nesmierne sympatický a veľmi im fandím.
Prečo sme sa vlastne stretli? Príďte variť s Amazonkami aj vy a prispejte na dobrú vec!
22.5. sa bude v Chefparade na Košickej v Bratislave konať kurz varenia, ktorého výťažok pôjde na pomoc ženám s diagnózou rakovina prsníka. Zúčastnia sa aj Amazonky. Ak som vás stále nepresvedčila, mrknite na ich stránku SEM alebo Facebook.
Cielom nášho spoločného blogerského varenia bolo spropagovať túto akciu. Myslím, že sa to aj podarilo, všetky sme odchádzali s extra dobrou dávkou energie. Postovali sme na Instagram storky o sto šesť sto 🙂
Variť sa budú presne tie dobroty, ktoré sme mali možnosť variť aj my. Link na kurz nájdete TU.
Na záver odkaz pre nás, pre všetky
Žiada sa mi povedať ešte niečo, hoci to možno neviem celkom dobre naformulovať a nechcem, aby to vyznelo hlúpo. Je to len taký pocit. To, čo sme si prežili s našou maminou a to, čo som tak nejak navnímala od známych či kamarátok, ma doviedlo k tomu, že príčinou alebo spúšťačom choroby ako je rakovina prsníka môžu byť silné nespracované zlé emócie, ktoré v sebe nosíme. Psychosomatické príčiny chorôb, ak chcete. Dlhodobé hnevy, smútky, žiaľe, pocit viny, stresy, frustrácia alebo zažité emočné vydieranie.
My ženy sme veľmi citlivé a za život sa toho na nás nabalí kopec. Asi tušíte, že tu nehovorím o krátkodobých búrkach ako sem-tam nejaká tá hádka s partnerom alebo stresujúca uzávierka DPHčky raz za rok. Skôr o veciach, ktoré nás celé roky kvária, trýznia, že sa až stali súčasťou nás a nevieme si s nimi pomôcť. Môže to byť strata milovaného, môže to byť pocit zrady blízkej osoby, ale aj také „drobnosti“ ako dlhodobý stres v zamestnaní a rodine v kombinácií s tým, že samú seba roky dávame vždy na posledné miesto.
Preto to, čo si z mamininho príbehu odnášam, nie je strach a des pred rakovinou, ale skôr otázky:
„Žiješ tak ako naozaj chceš? Vypĺňajú tvoje dni láska a radosť? Čo všetko by si ešte chcela zažiť, kebyže máš, povedzme, rok života?“
Musím povedať, že s týmito otázkami sa život vlastne veľmi zjednodušuje 🙂
Na jednoduché otázky, jednoduché odpovede
Toto je pár mojich, z posledného obdobia 🙂
Stretnutie s toxickým človekom? NIE. Rýchla kúpa leteniek na Korfu? ÁNO. Ponuka na kariérne zaujímavé, ale extra stresujúce zamestnanie? NIE. Workshop o niečom, čo ma baví? ÁNO. Nevytŕčať príliš z davu, aby sa nepovedalo. NIE. Tancovať si doma len tak pre radosť? ÁNO. Prílišné riešenie bežných problémov? NIE. Veľa času pre lásku? ÁNO! 🙂
Viem, niekedy to tak jednoduché nie je. Niekedy to chce priam roky zmien. Hm, keď sa zamyslím, pred pár rokmi by tie odpovede vyzerali aj u mňa inak:
Stretnutie s toxickým človekom? Áno, musím sa s ním stretnúť, ako by to vyzeralo. Rýchla kúpa leteniek na Korfu? Nie, veď niečo už naplánované máme a toto je príliš narýchlo. Ponuka na kariérne zaujímavé, ale extra stresujúce zamestnanie? Super! Budem mať viac peňazí a lepší status (aj menej času na všetko, ale to nejako zvládneme). Workshop o niečom, čo ma baví? Nie, to je blbé. Možno na budúci rok. Nevytŕčať príliš z davu, aby sa nepovedalo. Áno, bože, hlavne, aby ma neohovárali, nechcem vyzerať smiešne. Tancovať si doma len tak pre radosť? Nie je na to čas. Prílišné riešenie bežných problémov? Bože, dnes som nestihla povysávať. Veľa času pre lásku? No, áno, len kedy, keď som stále taká unavená? Možno raz za rok na dovolenke!
Sila, však?
Každopádne, asi teraz chápete, prečo blogujem, meditujem, prečo pracujem trocha menej, alebo prečo napríklad píšem tento článok, ktorý nemá s módou, ale že zhola nič, spoločné :).
Cmuk, vrúcne vás, ženy a Amazonky, pozdravujem!
Miša
PS: podobný článok na blogu ani nemám, ale možno vás bude zaujímať, čo všetko mi dáva meditácia TU 🙂
